Čas je relatívny.

Každý vnímame plynutie času inak.

Čo trvá dlhšie? Čakať päť minút v mraze na autobus alebo päťdesiat minút s milovanou osobou, či čítaním dobrej knižky?

V skutočnosti dĺžku dňa vnímame predovšetkým z hľadiska svetelnosti. Aj malé deti si všimnú, že deň v zime trvá akosi kratšie. Oproti tomu, vnímanie doby trvania zážitkov v zime, často býva zavádzajúce. Každá nepriazeň, zvýšenie nárokov na fyzické a psychické sily, vytvárajú pocit predlžovania sa času a naopak. Príjemné udalosti preletia za okamih.

Takže je to o pocitoch aké v danom čase zažívame. V podnikaní, viac ako čokoľvek iné, je potrebné mať svoje emócie pod kontrolou. Predvídať kedy, čo a ako.

V prvom rade deň podnikateľa by nemal mať 24 hodín. V hotelovom manažmente sa bežne zvykne hovorievať, že deň má 24 hodín a noc. Tým sa myslí, že čas na spanie si možno len ukradnúť pomedzi povinnosti. 

Rozdelenie dňa.

Deň by mal byť rozdelený na relatívne tretiny. Teda nerovnaké a podľa potreby aj meniace sa. Zároveň oddeliť čas venovaný iným ľuďom, od času pre seba. V zásade tretina dňa slúži na prácu, povinnosti, tretina na zábavu a tretina na spánok a všetko čo s ním súvisí. Jednoduchým delením by sme dostali 8 hodín na tretinu dňa. Dôkazom, že to takto nefunguje je opäť individuálne vnímanie času. Zatiaľ, čo mladí ľudia bez problémov si pospia osem hodín, po päťdesiatke len málo kto spí viac ako šesť hodín a v starobe budeme vďační aj za štyri hodiny spánku.

Pri dobrej zábave, v dobrej spoločnosti alebo naopak utiahnutý do samoty, v meditácii si môžeme oddýchnuť ďaleko viac, než počas nepokojného spánku. Vnímanie času kvalifikujeme prostredníctvom vlastných pocitov, aké sme v danom čase zaznamenali, či ako sa cítime na konci sledovaného zážitku.

Plánovanie časových zdrojov podľa vlastných pocitov.

Čas každého aktívneho človeka, či už zamestnanca alebo podnikateľa je odčerpávaný objektívnymi spoločenskými požiadavkami a subjektívnymi, jeho vlastnými očakávaniami. Čas je jediná veličina, ktorej nám nikdy nepribudne, no správnou taktikou dokážeme ovplyvňovať jeho spotrebu, ako ktoréhokoľvek iného zdroja. 

Samozrejme, plán podnikateľa bude úplne odlišný od rozvrhu zamestnanca na páse. Potreba plánovania času sa často veľmi podceňuje. Ľahko sa stane, že spoločenský dopyt prevýši možnosti osobnosti, vlastné záujmy musia ustupovať do úzadia a človek začína byť frustrovaný. Vtedy možno hovoriť o vyčerpaní operačného priestoru jednotlivca, nároky na časové zdroje čoraz viac vyčerpáva operatíva, zdanlivo náhodné chaotické sledy udalostí, ktoré môžu viesť ku kolapsu. Ak viem, že idem na vyčerpávajúcu skúšku, rozhodne jej pridelím viacej času, než je samotný nárok na časové zdroje. Teda ak skúška má trvať dve hodiny a viem, že budem po nej ako zbitý pes, rozhodne si vyčlením aspoň raz toľko. Naplánovať si bezprostredne po nej ďalší nápor na svoju zodpovednosť, hrozí požiarom emócií. 

Aktívny človek si musí svoj čas plánovať. Robiť si vlastný rozvrh hodín do budúcnosti. Efemérne predstavy o využití času prispôsobovať jeho reálnemu toku, prítomnosti. Predvídať kedy prichádzajú zlé a kedy dobré pocity, striedať ich v pláne vyvážene. Takto si upraceme pred vlastným prahom času, v prítomnosti, v očakávaní lepšej budúcnosti.