Sused o tri poschodia nado mnou, dobre nacvičeným pohybom, elegantne odstrelil ešte horiaceho špaka do priestoru pred sebou. Vietor medzi činžiakmi však rozhodol inak ako autor zamýšľal. Zlovestne žiariaca, padajúca červená hviezdička sa oblúčikom vrátila k baráku a ako ohňostroj sa rozprskla na kovovej obrube môjho balkóna. Nestačil som zdesene uhnúť, keď za ňou doletela aj prázdna škatuľka od cigariet. Impulz zlosti striedal úžas. 

Dívam sa na správy, ruskí turisti vychádzajú z príletovej haly a prvé načo narazia je kopec smetí na verejnom priestranstve. Zarazení cúvnu. Bez meškania k nim pristupuje necitlivá reportérka a požaduje ich názor na Slovensko. Oslovený hosť zhnusene cúvne a zmôže sa len na tichý pohyb perami: „Bardak!“

Synonymum cigánskeho geta. Ako by to s nami dopadlo za takých istých podmienok, aké majú cigáni? Nuž z toho, čo dokazujeme na území celej republiky, je jasné, že by sme dosiahli ďaleko žalostnejší výsledok. Hrôza domyslieť. Naopak, cítime sa byť oprávnenými poúčať ich, čo by mali robiť, ako sa majú správať, starať sa o svoje deti. Skutočnosť? Vodu kážu, víno pijú! Slovensko plné špiny, ako to posledné geto. 

Tak toto je ten fenomén, ktorý slušných ľudí zo Slovenska vyháňa. Absolútna absencia kolektívnej zodpovednosti, slovom špina. Špina všade okolo, rozprávajúca o nás samých. Utekajú našinci, utekajú naši hostia.

Tak naďalej spí zakliata naša vlasť, v prachu a špine sa utápa.