Hovorí sa, že choroba je takým „time out“ organizmu alebo nástojčivou požiadavkou na oddych od dennodenných stresov.

Človek chodí za lekárom prevažne preto, že sa chce vysporiadať s nejakým zdravotným problémom, vyliečiť sa. Rozhodne tam nikto nechodí za zábavou, či oddychom. No, pacientov je veľa, lekárov málo. Poddimenzované zdravotníctvo ešte nepozná rezervačný systém, počítače sú skôr na škodu. Veru, bašta starých časov je to. Totalitný inštitút čakární pred ambulanciami má vyriešiť neschopnosť vedenia a riadenia zdravotníckej starostlivosti na Slovensku. 

Cestou k výťahu odznievajú dozvuky súboja o funkčný invalidný vozík.

Fúha, zahrievacie kolo sme si odbili už na vrátnici. Dobre začíname.

V čakárni sa dejú veci. Panoptikum biedy, utrpenia, zloby a komunistických spôsobov. Zdravý človek si myslí, že sa ho to netýka. Až na mieste sa presvedčí, že zdravotné obtiaže nie sú jeho jedinou bolesťou.  Skutočne bolestivým zážitkom je už skúsenosť z čakárne, pravda, česť výnimkám.

Po dlhom čakaní v plnej čakárni, z ničoho-nič, konečne sa roztvoria dvere na ambulancii. Vyjde von sestrička a strhne sa závod invalidov. Tak to bolo aj dnes, na Antolskej pred ambulanciou č. 106. Ľudia sa až nedôstojne tlačia k dverám a kto má dlhšie ruky, snaží sa prvý natlačiť svoje papiere do rúk nevrlej osoby. Tá razom nahodila výraz dozornej pri vchode, len v bielom. Veľa významne nás preťala pohľadom, až sa mi polky stiahli. Nato nacúvala do „kukane“.

Dvere sa zavrú a zase dlho nič. Po hodnej chvíli sa, keď sa znovu dvere na ambulancii otvoria, človek by čakal, že niekoho budú volať dnu. Omyl. 

„Prišiel niekto ďalší?“

Pravdaže, ďalšie naťahovanie rúk. Keď konečne po tretí raz vyjde sestrička, zavolá prvého pacienta dnu. Pravdaže je to ten, čo prišiel skoro posledný. No a keď vás už popredbiehajú skoro všetci, dávno ste oľutovali, že ste vôbec tu. Doslova psychická trauma. 

Každý pokus o vyslovenie svojho nesúhlasu s nespravodlivosťou, vedie k zúrivému postoju tej menej a potom aj tej viacej vzdelanej pracovnej sily v bielom plášti:

„Ja nezodpovedám za poradovník na čakárni. Môžete sa sťažovať aj na Lampárni!“,

Zakričala ordinujúca lekárka za babkou na vozíku, vychádzajúcou von z ambulancie. Tak tohto sa babka dočkala, po troch hodinách na čakárni. S babkou syn, aj dcéra v produktívnom veku. Šesť euro za parkovné pred nemocnicou a zrejme Lampáreň zaplatí stratu času.

Pneumatiky vozíka zanechali stopy v prachu a špine. Tej na podlahe, aj vo vnútri ľudí, škaredo gániacich z útrob ambulancie.

Dáva Vám to zmysel?

O čo tu vlastne išlo?

Žalostná skúsenosť. Plná čakáreň naštvaných pacientov. Nuž, rozoštvať ľudí medzi sebou je tým najlepším spôsobom, ako ich ovládať. Odvedením pozornosti od skutočného problému nám tu vládnu dodnes. Veď ale, kto všetko tu ešte disponuje totalitnými ambíciami? Nech sa on prihlási na Lampárni, nie pacient na vozíku.

Však čo, čakáreň je na čakanie! Nie na oddychovanie a už vôbec nie na liečenie.

Už mi je to jasné. Načo tu čakať, keď ťa aj tak pošlú na Lampáreň. 

Dobrá správa je, že sme stretli aj skutočných lekárov.

Skutočný lekár, ktorému je zdravie jeho pacientov posvätné, tak ako sa zaprisahal bol, keď ešte teľaťom bol, ten je obľúbený. Nuž a obľúbenosť si vyberie svoju daň, aj vo forme plnej čakárni záujemcov a jeho služby. Lenže takého lekára rozlíšite ľahko, od tých menej podarených. Dobrý lekár má aj na čakárni poriadok, ba aj veselo.

„Tak teda milé zdravotníctvo a za jeho stav zodpovední,  

prijmite srdečný pozdrav z Lampárni. Nech Vám to „Letadlo“ slúži, však my si zvykneme, aj chrbát ohneme, aj si uvedomíme kam patríme a aj si to ‚porádno‘ zaplatíme!“

Poučenie pre tých, ktorí nemajú zbytočných peňazí, ani času, ani nervy nazvyš:

„Keď sa na Slovensku chystáte niekam, kde ste ešte neboli alebo nemáte skúsenosť ako to tam chodí, najprv musíte ísť na Lampáreň!“