Takým figliarom bol aj jeden Viselec z Nitry. Tento príbeh je len jedným z jeho mnohých fígľov, ktorými sa zabával na vrub miestnych hrobárov.

Jedného dňa išiel Viselec zo svojej krčmy mimoriadne namrzený. Bieda, tržby nestačia ani na zajtrajší nákup. „Toto si niekto musí odskákať!“, rozhodol sa.

Ako tak kráča okolo cintorína, vidí ako jeho pacienti, teda stáli zákazníci hrobári, kopú hrob.

„A ja Vášho otca, čo tu kradnete?“, zreval spoza plota smerom k blikajúcej žiarovke medzi hrobmi.

„Aj, Ťa porazí, na celú Tvoju sprostú hlavu!“, milo sa mu odzdravili.

„Chlapi, čo sa tu takto lopotíte potme. Dneska je už iná doba. Dnes je už všetko automatizované a na solár“, prehodil posmešne. Zjavne návnada zafungovala.

„Á, to je čô?“, opáčili hrobári.

„Však chlapi, dnes už ani hrobárom nemôže byť hoci kto. To ako, že Vás ešte nevyhodili? Veď Vy neovládate základné veci! Toto keď poviem v krčme,…“

Viac nebolo treba. Prosebne sa takto zalíškali odkundesovi jednému:

„Čo Ti šibe? Vieš pomôcť?“

Viselec pocítil ťažkú rybu na háčiku a už len systematicky navíjal žilku:

„Nóo? Akurát zajtra idem do Siemeringu, donesiem Vám nástroje, hodné Vášho povolania.“

Ako sľúbil tak aj spravil. Na druhý deň večer zase takto po záverečnej. Tržby zase biedne, ale nálada výborná.

Vybral sa znovu okolo cintorína:

„A ja Vášho otca, čo tu kradnete?“, zreval spoza plota, ako obvykle.

„Ta porazí, raz ma s Teba šľak trafí! Čo máš?“ Odzdravil sa ten hore.

„Chlapi, doniesol som Vám solárne lopaty.“ hrdo zdvihol parádnu lopatu nad hlavu.

To už boli chlapi pri ňom obaja.

„Ako sa s tým robí?“, skúsil ten zvedavejší. Skúmavo očumovali lopatu.

„Ják robí, to je na solár!“

„Čo je to solár?“

„Bože, však aký ste zaostalí, však to je slnko, ide to na slnečnú energiu. Porád ráno, až zasvieti slnko, zapichneš lopatu do zemi, porádno sa o ňu oprieš a vybavené.“

„Fíha,“, neveriacky, lež zahanbene začali omakávať lopatu.

„Však je to ako normálna lopata. Kde je ten solár?“

To už bol pokus vyjednávať, schyľovalo sa k biznisu.

„Ná, šak tu to máš napísané, že Solar Schaufel Siemering, GmbH.“, ukázal na parádny nápis na drevenej rúčke. Pritom sa zatváril, akoby práve zjedol všetku múdrosť sveta. Ostro sa im pozrel do očí:

„Čo som sľúbil splnil som, páni!“

Ten, čo bol predtým nad hrobom akosi ochotnejšie sa začal zaujímať o výdobytky to najnovšej techniky:

„Hmm. Paráda, koľko stojí jedna?“

Priama otázka, priamu odpoveď vyžaduje, inak záujem klesne:

„999 korún“, vyprskne Viselec cifru ako bič.

„Há, za lopatu? Ani za nič.“

Viselec nahodil urazený ksicht a takto si zahundral:

„Však sa ešte priplazíte, ale to už bude neskoro!“ a obrátil sa rozhodnutý k odchodu.

Vtedy si hrobári spomenuli na jeho včerajšie pochybnosti o ich dostatočnej kvalifikácii a nebodaj to všetkým v krčme vytára:

„Však počkaj, je to investícia za jednu lopatu.“, vyhodí ruky do vzduchu, pochybovačník jeden.

„Chlapi berte neberte, mám posledné tri. Ak si nebudem rátať cestovné výdavky a merverštojer, pretože ste štamgasti dám vám zľavu! Všetky tri za tisícdeväťstodeväťdesiatdeväť korún. Ako od Baťu. Ušetríte vyše tisícky a tú móžete stroviť u mňa. Aký som?“

Ajajáj, ťažké počty, priveľa informácií, ťažká otázka, ale nikto nech v hanbe neostane. Nátlaková fáza uzatvorenia obchodu zjavne viedla k potrebe kúpiť.

„Dokelu. Ušetríme vyše tisícky, super. Týždeň máme za čo piť v krčme u Viselca.“ argumentuje ten, čo bol v hrobe dole.

„No, ale načo sú nám tri lopaty?“ húta druhý.

„Však do rezervy. Čo keď sa Vám jedna zlomí?“ Viselec skúša pomôcť rozptýliť argument. Lenže to nebola najšťastnejšia taktika.

„To s môže aj pokaziť?“, pochybovačne poťažkáva lopatu ten pochybovačník. Razom akoby by ho osvietila sláva nebeská, postavil kľúčovú otázku:

„Došlaka, a čo keď bude pršať?“

„Nuž keď bude pršať, aj tak sa nedá kopať. Čo sme tu otroci? Však je nová doba. Solárom vykopeš raz dva!“ bez zaváhania vypadne z Viselca. Zlomil aj posledné ohníky odporu v unavených očkách hrobárov.

„Ruku na to!“ a bol obchod uzavretý. Chlapi vytiahli z vrecka výplatu, ktorú akurát dnes dostali, odrátali tri tisícky, tisícku si vrátili nazad, však tú ušetrili. Dve tisícky podali Viselcovi.

„Poriadok musí byť. Kamaráti buďme, dlhy si plaťme!“, Viselec, rátajúc stovky predniesol, ako stelesnenie serióznosti. Nato vytiahol korunu z vačku a dal im ju nazad.

„Tu je výdavok, páni!“

„Ale nie, to je dobré,“ ostýchali sa hrobári zvyknutý Viselcovi trinkgeld nechávať.

„Tu nie sme v krčme, páni. Toto je zahraničný obchod, porádek musí byť“, nástojil Viselec

„Oukej, si macher, ďakujeme. Dnes už na to kašleme, zapijeme obchod.“

Ako sa rozhodli tak aj spravili. Viselec sa rád otočil nazad do krčmy, však chlapom treba ostatný nákup vydať. Hrobári sa nevedeli zavďačiť, tak teda pili a pili. Tomu, čo bol dole v hrobe začalo v bruchu skučať:

„Hladný som“ oznámil nesmelo.

„Došlaka nejez, bo ty nebude chutit pit!“ hovorí ten druhý so zdvihnutým kresákom borovičky.

Na druhý deň na obed sa strhol pred krčmou veľký rachot a krik. Viselec mal plnú chalupu, nemohol od pípy odísť, keď tu vošli hrobári dnu:

„Však to nefunguje, do riti!“

Nato krčma stíchla, v očakávaní neočakávaného, ostatne ako bolo zvykom v tejto kombinácii.

„Ják nefunguje? Vyšlo slnko?“, spýtal sa Viselec.

„Vyšlo.“, svorne odpovedali.

„Zapichli ste lopatu do zeme?“

„Zapichli.“, zaznelo unisono.

„Nuž a porádno ste sa do lopaty zapreli?“

„No, opreli sme sa o lopatu a nič!“ zvolal ten menší.

Nato celá krčma vybuchla smiechom. Pravda nikto o ich včerajšom nočnom kšefte nič nevedel.

„Ná, Vy idioti! Už ste videli, že by lopata sama kopala?“, ktosi im so smiechom prehodil. Nato Viselec nestratil nič na vážnosti a hovorí:

„Tak tu máte baterky“, podal im dva kresáky borovičky a krčma ľahla smiechom.

„Baterky?“, vytreštili oči, no ale keď je naliate, patrí sa vypiť.

„Tak teda? Na zdravie!“