príbeh o tom, čo všetko dokáže jediná, správne položená váza.
„Ak hľadáte zdroj príjemných pocitov, hľadajte tú svoju vázu!„
Každý vie čo je to váza, no nenájdu sa vari dvaja, ktorí si, len tak mimochodom, predstavia tú istú. Obraz predmetu nie je až taký dôležitý, ako pocity, ktoré vyvoláva. Sama o sebe neznamená nič, je potrebná súčinnosť viacerých elementov. V prvom rade, váza je predovšetkým pre ľudí. No, samotná váza vydáva len zmiešané pocity, dojem rozostavanej stavby, niečoho neúplného. Skutočné kúzlo nastáva, až keď sa tento obraz doplní kvetmi. Rezané kvety dávajú vzniknúť úplne iným pocitom, než sušené. Práve obraz vždy čerstvých kvetov vo váze a z nich šíriaca sa vôňa vytvára obraz dokonalosti, pocity uspokojenia, príjemne pripomínajúce naše prepojenie s prírodou. Každý z nás pozná ten úžasný pocit, keď prejde okolo kvetinárstva v supermarkete.
Vkladaním kvetov do vázy vysielame signál, potrebu naplnenia prepojenosti a vzájomnej príťažlivosti. Sú to dobré, ba až príjemné pocity. Možno úcta, radosť, navôkol sa šíriaca láska, bez výhrad. Uprednostňujeme miesta s vázou, plnou živých, voňavých kvetov. Vyhľadávame ochranný dáždnik, vázy plnej žiarivej vône, dookola sa šíriace ochranné krídla agapé. Keď som prišiel do Talianska, neustále ma prekvapovali nové a nové jednoduchosti, ktoré som na prvý pohľad, akoby prehliadal. Postupne s rozširujúcim poznaním jazyka a kultúry narastalo aj moje povedomie. Stával som sa čoraz viac vnímavejším. Jedným, z takých úžasných vnemov, bol príchod do firmy Calligaris. Bol to náš nový odberateľ, s Vilom sme tam dodávali bukové polotovary na výrobu stoličiek. Známe potiaže s talianskou platobnou disciplínou si vynútili našu osobnú návštevu v sídle partnera. Nezabudnuteľný pocit nebol len z prvej návštevy, ale z každej. Bol som prekvapený, aké lokality Taliani vyberajú pre svoje fabriky. Úplne na vidieku.
Vkladaním kvetov do vázy vysielame signál, potrebu naplnenia prepojenosti a vzájomnej príťažlivosti. Sú to dobré, ba až príjemné pocity. Možno úcta, radosť, navôkol sa šíriaca láska, bez výhrad. Uprednostňujeme miesta s vázou, plnou živých, voňavých kvetov. Vyhľadávame ochranný dáždnik, vázy plnej žiarivej vône, dookola sa šíriace ochranné krídla agapé. Keď som prišiel do Talianska, neustále ma prekvapovali nové a nové jednoduchosti, ktoré som na prvý pohľad, akoby prehliadal. Postupne s rozširujúcim poznaním jazyka a kultúry narastalo aj moje povedomie. Stával som sa čoraz viac vnímavejším. Jedným, z takých úžasných vnemov, bol príchod do firmy Calligaris. Bol to náš nový odberateľ, s Vilom sme tam dodávali bukové polotovary na výrobu stoličiek. Známe potiaže s talianskou platobnou disciplínou si vynútili našu osobnú návštevu v sídle partnera. Nezabudnuteľný pocit nebol len z prvej návštevy, ale z každej. Bol som prekvapený, aké lokality Taliani vyberajú pre svoje fabriky. Úplne na vidieku.
„Ani sa nečudujem, že palety s tovarom prídu rozpadnuté.“
Zašomral som keď už mi začalo liezť na nervy to kymácanie auta na treťotriednej ceste, v obave, kam nás to vlastne vezú.
Zrazu uprostred poľa, na prvý pohľad síce úhľadná, biela, ale predsa len priemyselná hala. Lákala zaparkovať pred žiarivým skleneným priečelím. Viezol nás vysoký manažér, ktorý sa neprestával usmievať, odkedy ju uvidel. Pochopil som neskôr, oveľa neskôr. Len čo nás vypustil z auta, ponaprávali sme si pošramotený vzhľad, zakasali košele aj na zadku. Otvorili sa dvere a manažér nám, s úsmevom, pokynom ruky naznačil, že máme vstúpiť. Tak sme vošli. V tej chvíli nastal pre mňa kultúrny šok. Priestranná, svetlom zaliata, vyvoňaná prijímacia hala s recepciou, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden štvorhviezdičkový hotel. Lepší som dovtedy nepoznal. Normálny človek, Slovák čaká niečo ako vrátnicu, pravda, o čosi lepšiu, než v OFZ Istebné, kde som predtým chodil do roboty.
Však sme na západe, v Taliansku, no ale takôto?
Nestačil som sa otočiť, keď manažér už vkladá kyticu nádherných gladiol do velikánskej, sklenenej vázy, umiestnenej hneď vedľa recepčného pultu. Krásna deva, milej tvári, pribehla k manažérovi s roztiahnutými rukami, vybozkávala ho, až obaja zarezonovali v duchu vibrácií, tohto prekrásneho miesta. Pomyslel som si, že to je asi jeho frajerka, lebo u nás sa takto vítajú len zaľúbenci.
Verejne nosiť kvety?
To našinec urobí, tak maximálne, na MDŽ, aj to sú kvety schované v aktovke. Navôkol sa šírila úžasná vôňa, ktorá vyvolávala pocit mrazenia na chrbte, až eufóriu. Keď som sa lepšie pozrel okolo seba, zbadal som, že tá váza nebola jediná a všetky boli plné čerstvých, rezaných kvetov, ani recepčná nebola jediná. Všetky boli krásne svojím vzhľadom, aj krásnom. V očiach nefalšovaná radosť, až plamienky zaľúbenosti, by si našinec ľahko mohol pomýliť s vyzývavosťu.
„Už viem ako sa asi mohol cítiť Odyseus na ostrove nýmf.“
Aké bolo moje prekvapenie, keď sa veci vysvetlili. Išlo o každodenný rituál.
V tejto firme je príchod aj odchod z fabriky posvätný a príchod manažmentu je sviatkom. Neznamená to však, že manažéri tak málo chodia do práce. Naopak, pracujú omnoho tvrdšie, nezriedka šestnásť a viac hodín denne.
Zaslúžia si takéto privítanie a naopak, všetci pracovníci, vrátane recepčných si zaslúžia úctu, ktorú manažment vyjadruje svojimi kvetmi vo váze, dennodenne, tristošesťdesiatpäť dní v roku. Nehovoriac o odzbrojovacom účinku na hostí. Bolo viac ako očividné, že ten manažér sa tešil do roboty. O čo viac by sme sa asi tešili, keby nás v kaviarni privítal milý úsmev krásnej barmanky, umocnený vôňou čerstvých rezaných kvetov a ich majestátnosťou, v nasvietenej váze? O to viac by sme boli ochotní pootvoriť uzdu svojej márnivosti, minúť viac peňazí, vyhľadávali by sme dôvod vracať sa tam. Napríklad,…
Celá debata | RSS tejto debaty