Ľudia sa radi domnievajú, že za totality sa nedalo podnikať.

Horkýže! A ešte ako. Navyše, v každom veku.

Boli sme zvyknutí cez prázdniny chodiť po brigádach. Na družstvo, do hory, nejakú korunku si privyrobiť. No, vždy to bola strašná drina za málo peňazí. Však, čo už by sme my aj chceli, sopliaci nezletilí. Ako takí malí somárikovia, občas aj riadne ťažké balíky sme na káričke vozili od vlaku na poštu alebo do Knihy na námestí. Celoročne sme s mojimi sestrami, na káričke rozvážali aj mlieko po obci, však aby nestála. Tá kárička, samozrejme. Ani ľudia nemuseli skoro ráno z postele vyliezať a v rade stáť na mlieko, veď ho dostali až ku dverám. Možno práve náš nezdanený biznis sa stal inšpiráciou aj pre výmyselníka Keksa, jedného z najväčších figliarov vo Valaskej.

Náš lyžiarsky oddiel obhospodaroval sedačkovú lanovku na Chvatimechu. Tá je tam dodnes. V dobe, keď som ja lyžoval na kandahároch, za strojárne lyžovali, aj trénovali veľké hviezdy.  Nechcem menovať, aby sa prípadne neurazili tí, na ktorých by som zabudol. Dobrý ohlas vo svete prinášal so sebou aj bohatú návštevnosť, nášho regiónu. Zjazdovka na Chvatimechu je severne orientovaná, tak aj sneh nám dlhšie vydržal, než na južnej strane Chopku. Voľakedy. Tak neraz vyšlo, že na zjazdovke bolo počuť slovenčinu len zriedka. Hlavne maďarčina a nemčina bola počuť všade. Maďari, hoci vtedy neboli žiadny veľkí lyžiari, žiarili úžasnou výbavou. Obzerali sme si ich s takou úctou, akú sa dnes venujeme napríklad jazdcom formule jedna. Slovom samý cudzinec. Všetci sme si uvedomovali potenciál kúpyschopnosti, tejto „cieľovej skupiny“. Lenže jedine Kekso nielen vymyslel, ako načrieť do ich nadetých peňaženiek, ale aj bravúrne zrealizoval spôsobom, jemu vlastným.

V rámci zvyšovania fyzickej kondície a zlepšovania služieb na zjazdovke, tým zaklínadlom sa stali varnice. Také dvadsaťpäť litrové, vojenské bandasky, určené na prevoz a uchovanie teplých nápojov. Bľachy, obúchané ako cigánska kandlička. Dvojplášť bránil rýchlemu ochladeniu obsahu. Každý z nás už nejaký náklad na chatu pod Ďumbierom vyniesol, krosny nikomu neboli cudzie. Tak poďho. Priviazať varnicu na krosnu, naplniť „žeravým Kvičiakom“ a s výzorom záchranára poďho na zjazdovku. Samozrejme, Kekso, ten sa k tomu náležite aj vyštafíroval. Krikľavo červená bunda, čierne elastické nohavice, Dachsteiny lyžiarky, Völkl,  alias Zebry – zeleno bielo, do véčka šrafované, celokovové špičkové lyže s Rotamat viazaním. Neskúsené oko si ho ľahko pomýlilo s cudzincom alebo záchranárom Horskej služby. Nadôvažok, jeho excelentný štýl jazdy s nákladom na chrbte, bez paličiek dojem dôveryhodnosti len umocňoval. Pravda, keď ten driečny junák prišiel bližšie, bolo evidentné, že vekom je ešte len záchranár-čakateľ.

Maďarov na zjazdovke bolo už zďaleka dobre rozoznať a stále ich pribúdalo. Keďže domáci leteli najkratšou cestou dolu zjazdovkou ako guľa, oko pozorovateľa sa ani nestihlo sústrediť na detaily ich výstroja. Naopak po stranách trate sa vytvárali kordóny, evidentne dobre vystrojených divákov, ktoré dopĺňali ďalší a ďalší. Z jednej strany na druhú, takmer po vrstevnici, pluhom, štýlom elévov, presúvali sneh po zjazdovke títo fičúri vyparádení. Len gravitácia ich donútila pomaly klesať smerom nadol. Neraz popri nich presvišťali ozajstní lyžiari, čo viedlo k náhlemu zmrazeniu ich pohybu. Slabšie povahy od úľaku aj na zadok popadali a takto sa stávali nebezpečnou prekážkou na svahu. Slovom Maďari. Povestní nebojácnosťou, smerom nahor. Dôkazom opaku smerom nadol, boli práve tie hlúčiky na okraji zjazdovky. (Stalo sa, že panička vystúpila na vrcholovej stanici zo sedačky, v črievičkách na vysokých podpätkoch. Jasné, že si to nemohli nevšimnúť našinci. Takže skončila u Bernardína a lanovkou zase nadol.)

Klientelu vyčíhať teda nebolo nič zložité. Kekso však bol jedničkou v pravom zmysle slova. Kristiánkami špičkových záchranárov horskej služby, s nohami tesne pri sebe, vystretý sťa jedľa, dovažoval členitosť svahu a špliechajúci náklad vo varnici. Precízna technika jazdy bola otázkou života. Keby ho praslo o zem, posledný krát by sa mu vylial žeravý „Kvičiak“ za krk. Elegantne dokĺzal ku každému, parádne odetému tiež lyžiarovi, lapajúcemu po dychu. Po oblúčiku, na milimeter presné pristátie, ako taký jastrab, hneď vedľa svojej obete. So svojím:

♫ Vrkú-vrkú,
máme su-cho v krku! ♫,

sa jastrab za holúbka zamaskoval. Veru až anjelikom sa mohol zdať, po požití z vlastnej ponuky.

Slabí lyžiari nevládzu. Nedostatok kondície si vyžaduje ďaleko väčšiu pauzu na oddych, než by čakal.

Ej veru, strádajúci sa preveľmi potešili horúcemu elixíru od tohto anjela, rohatého. Hoc, aj niekoľko krát za jazdu. Tak si zvykli, že už sa len obzerali odkiaľ zase prihrmí. Zúfalec, až konečne dosiahol údolnú stanicu, Kekso sa viackrát, hore-dole otočil. Dolu už otrepaní ako Keksove bandasky, čiastočne dehydrovaní a so zjavným nedostatkom cukrov, kto by aspoň neokoštoval? Sladučké, teplučké, strach zaháňajúce, mňam, mňam. Opojná vôňa lákala zoširoka, lepšie než akákoľvek reklama. Nuž, ale Boh im bol svedkom, že prišli športovať.

Avšak to bol začiatok konca ich snahy naučiť sa lyžovať.

Systematicky, sťa záchranársky pes, Bernardín, obsluhujúc klientelu, Kekso zlyžoval k údolnej stanici. V zmysle ľudovej riekanky:

„Čo zostane, to Zuzane

a čo zvýši, to Maryši!“,

vyriešil aj problémy s dlhými radmi na lanovku. Špliechajúce dno varnice, ponúkol premrznutým lanovkárom, chlapom obsluhujúcim lanovku. Takto sa robí biznis!

Hneď mal očko aj u chlapov, inak veľmi prísnych na disciplínu. Sami, vo svojom voľnom čase a zadarmo lanovku stavali, aj sa o ňu celoročne starali, tak nejaká úcta tu predsa musí byť! No, nie?

Veď hej, ale zima je zima, každý potrebuje aj zahriať, aj trochu náladu vylepšiť. Aj lanovkári, ba aj tých pár krikľúňov z davu sa dalo presvedčiť. Dve, ba aj tri muchy jednou ranou. Kedy, ako vyšlo.

Pozbieral teda svojich pacientov, teda len tých, čo až k lanovke došli a s pohľadom vedúceho zájazdu, poľahky sa milý Kekso dopredu prepasíroval. A celá tá jeho utešená skupinka, potácala sa ako káčatá za ním. Tí vysmiati, prekvapení od toľkej úslužnosti, slušnosti domácich, ba až protekcie, radostne a plní dôvery, nasadali na studené sedačky, v ústrety svojmu osudu. Samozrejme po zaplatení náležite valorizovaného cestovného, pre cudzincov. Tržba ako lusk, všetci spokojní. Pravda, určitý odliv tržieb z vareného vína museli zaznamenať v bufetoch a v chate Bernardín na kopci, ale to sa dalo pripísať čomukoľvek. Celkovo však prospech z toho mali všetci. Objem tržieb nebývalo narástol.

Kekso, jednoducho, objavil skrytý segment trhu a doteraz nevyužitú príležitosť.

Žiaľ, nedalo sa nevšimnúť si plnú zjazdovku vylihujúcich Maďarov. Napriek tomu, že slnko nesvietilo, váľali sa po zjazdovke ako handry vo vetre, smiali sa a radovali, že ich lyže samé dolu svahom utekali, až ľudia čakajúci na lanovku museli uskakovať. Ba podaktorá až dole, k železnici zbehla.

Zodpovední síce pátrali po pôvode veci, ale Kekso, to bol iný figliar. Nič nenechal len tak na náhodu. Keď sa všetok Kvičiak minul, poriadne za sebou poupratoval po svahu. Nakoniec ho síce prichytili s plným ruksakom fliaš a odpadkov, ako pomáha svojim obetiam z kopca dole. Pochopiteľne toľká obeta mala úplne opačný účinok, ako by jeden očakával. Získal si úctu aj u záchranárov za nezištnú pomoc blížnym svojim a za lásku k prírode. V každom prípade pre mňa z toho vzišlo presvedčenie, že na každú vec existuje viacero pohľadov a hlavne:

„Keď dvaja robia to isté, nikdy to nie je to isté!“

Nuž a poučenie pre dnešný kapitalistický svet a biedny stav turizmu na Slovensku?

„Zrušiť rady!“

Netreba čakať až ľudia zistia čo chcú a nebodaj sami prídu. Ak už niekde ľudia sú, treba sa  o nich postarať. Oni si síce myslia, že vedia čo chcú, no len my vieme, čo im chceme a môžeme dať.

V prvom rade treba ísť za nimi a núkať to, čo máme. A čo to v skutočnosti je? Zážitky, pohodlie, dobrú náladu a príležitosť šíriť dobrú zvesť. „Jaké Chardonay, aký Hárslevelu, aj kvičiak je dobrý, keď je dobrá nálada!“

Hádam si stačí spomenúť na tie časy, keď ročná návštevnosť Slovenska počtom dosahovala na vtedajší počet obyvateľstva, keď sme boli strojárskou aj drevárskou veľmocou. Neveríte? Zalistujte v ročenkách zo sedemdesiatych rokov.

A na zdravia!