Vedel som, že Viselec je schopný doviesť svoje fígle až do konca, v dokonalosti jemu vlastnej, nuž ale tentokrát sa prekonal.

Jedného dňa, keď už ten predošlý fígeľ doznel, už to ani chlapi v krčme nevyťahovali na záverečnú, Viselec znovu zaúradoval. Vonku bola hnusná sychravá zima, čo naopak dávalo dôvod navštíviť krčmu. Navečer, keď ako inokedy, hrobári oblažili svojimi unavenými a zamazanými montérkami zice u Viselca, rozleteli sa vchodové dvere.  So závanom čerstvého vzduchu sčerila sa hladina dymu, plávajúca vo výške očí. Ako čert v kúdole dymu, zjavil sa Viselec medzi verajami. S dramatickým výrazom v očiach, rozhodil ruky, chytil sa za hlavu a zreval:

„Chlapi, kto má Áviu?“

Krčma stíchla, len pivo z pípy mľaskajúc oznamovalo, že pohár pretiekol. Krčmárka sa rýchlo spamätala:

„Čo tu strašíš? Zavieraj!“

Na to sa spamätala aj ostatná, čisto mužská osádka krčmy. Hrobári, starí biznismeni zareagovali ako sa patrí:

„Však my máme služobnú, čo treba?“

„Čo ste to nepočuli, nože zapni telkáč na správy!“

Zavelil, na čo krčmárka vzala do ruky diaľkové ovládanie. Na stanici ORF 1 práve oznamovali hromadnú haváriu v Rakúsku na diaľnici A1. Nebolo treba po nemecky rozumieť, z obrázkov bolo aj pre tunajšiu klientelu jasné, že sa stalo obrovské nešťastie na diaľnici v Rakúsku.  

 „Chlapi, tam budú stovky mŕtvych, kto to bude pochovávať?“

Hrobári sa na seba pozreli, pokrčili plecami. Ten čo väčšinou stojí dole v jame zdvihol obočie, akoby sa zamyslel. Niečo mu však zavadzalo, pretože hubu otvoril skôr než domyslel:

„Tak, my ich pochováme“.

Ten druhý hneď zakontroval:

„Čo si o rozum prišiel, toľkých? Sami dvaja toľko hrobov budeme kopať dva týždne.“

Nuž a to bola príležitosť pre Viselca, starého znalca hrobárskych duší. 

„Chlapi, keby som ja takto rozmýšľal, kde by ste pili? Však vezmeme pomocníkov.“

Hneď sa aj vztýčil, poobzeral sa po krčme a nahlas okúsil:

„Chlapi, dobrá fuška v Rakúsku, kto pôjde s nami?“

Hneď vyletel kŕdeľ rúk dohora. 

„Ná, vidíte? Ešte si budeme vyberať. Dobre, vy si vyberiete pomocníkov a ostatné ja zariadim.“

Ako povedali, tak aj spravili. Kto hrobárom najviac poplatil, ten bol prijatý.

Viselec zas ihneď volal majiteľa pohrebnej služby V krátkosti mu vysvetlil najnovší podnikateľský zámer:

„Máš rakve?“

„Mám.“

„O.K. budem ich potrebovať viac, koľko ich vojde do Tvojej Ávie?“

„Zo dvadsať, načo toľko?“

„Hromadná havária v Rakúsku, ideš do toho? Hrobári súhlasili, beriem aj pomocníkov. Keď ma vyplatia Rakúšani, pôjdeme na polovicu, vrátane nákladov.“

„O.K. zajtra sa vidíme.“

Na druhý deň zobral Viselec vývozné dokumenty, JCD-éčko, CééMeRku a poďho na k colníkom vypísať. Export je samozrejme vítanou colnou záležitosťou, treba pomôcť. Prehrabali tabuľky, porovnali neporovnateľné, lebo také ešte nebolo, zavolali na hranicu. Nakoniec sa podarilo vystaviť také papiere, ktoré určite prejdú.

Viselec sa vrátil do pohrebnej firmy s víťazoslávnym úsmevom. Jeho biznis partner vidiac hotové papiere si pomädlil ruky, akoby už bol obchod hotový. Naložili teda plnú Áviu rakiev a problém. Ako sa hrobári a ich pomocníci do Rakúska dostanú, keď žiaden pas nemajú? Vtedy veru bolo treba, za Mečiara.

„Chlapi, nebudeme z toho robiť vedu. Vleziete si do rakiev a ide sa. Kto by rakve otváral?“

Krátka chvíľka zamyslenia, nuž ale biznis je biznis. Ide sa. Chlapi sa nechali do rakiev pozatvárať a Viselec smelo vyrazil na vnútroštátnu colnicu. Dali sa zablombovať a hurá k štátnej to hranici s kapitalistickým Rakúskom. Asi po hodine jazdy sa Viselec rozhodol zastaviť, pretože voľáke búchanie sa zo zadu ozývalo. Z motora to nebolo, len z korby mohli niečo signalizovať. 

Divný rytmus to malo. Najprv harmatanec no teraz už len tak občas, slabšie a slabšie.

„Pó-móc!“

Slabý hlások prichádzal pomedzi bubnovanie.

„No do šľaka!“

Zahromžil a strhol blombu. Odhrnul plachtu zo zadu. 

„Čo je, do kelu?“

„Ten podo mnou chcel fajčiť, ale už nič nehovorí“

„Chlapi, vy ste načisto osprosteli?“

Napochytro vyhádzal jedného hrobára za druhým z rakiev von. Polomŕtvi, nemali vzduchu, ktorýsi si ešte aj zapálil. Nuž čo dodať. Lenže ten menej narobený hrobár mal čas domyslieť ideu a vyrukoval s kľúčovou otázkou:

„Ná, ale očúvaj, Viselec. Však keď tam tie rakvy zakopeme, ako sa vrátime nazad?“

„Ják, vrátime?“

Zasmial sa Viselec a bolo po srande. 

Až potiaľ bol ochotný hrať hru, čo mu vyslúžilo ďalší zárez na rováši u hrobárov.