Spoľahlivý pracovník si plní svoje pracovné povinnosti na sto percent. Skutočne šikovný človek dokáže pracovať aj nadplán. Pokiaľ motívom práce nadplán bolo vylepšenie príjmov, išlo o fušku, aspoň tak sa zvyklo hovoriť za totality. Často išlo o jednorazové malé roboty, či služby, ktoré však bolo možné donekonečna opakovať. Napríklad, takí opravári televízorov, či traktoristi, slovom remeslo vždy malo zlaté dno. Zo zlepšovákov také príjmy nekukali a navyše, bolo treba sa podeliť. S kolegami a najmä so šéfmi. Príjmy z fušiek predstavujú čistý zisk. Jediným nákladom je čas, vynaložený na patričnú fušku. Fuškár, pomocou zdrojov zamestnávateľa vytvorí dielo, ktoré speňaží nezdaneným príjmom. Pozor, fuškár nie je fušer. Fušerovi predsa nikto nezaplatí, či?  Fuškári, to boli prví pionieri trhového mechanizmu za totality. Keby nebolo dopytu, ani ponuka by neprežila. Možno práve vtedy zľudoveli frázy ako:

„Zlatý český ručičky“,

alebo rovno po našom:

„Nasrať Ti do rúk, ak ich nevieš predať!“,

„Kto nekradne, okráda svoju rodinu“.

Slovom, našinec musel byť figliar. Najmä v tých oblastiach, kde sa žilo ťažšie. Samozrejme sem patrili, ba dodnes patria, aj všelijakí partajníci, ktorí inými fígľami neoplývajú.

Mimoriadne sofistikovaným spôsobom fuškárčili colníci na hraniciach, na trase cez Rumunsko a Bulharsko do Turecka. Tento ich podnik nazývali Bandit System, no v podstate to bolo „Na chrapúňa“.

Skúsenosť hovorí, že aj fušer môže fuškárčiť. Ba čo viac, často mu aj zaplatia. Fušeri často fušujú do remesla. Nuž, ale všetkého dočasu. Takýto druh podnikania nemôže vydržať, ale môže byť veľmi účinným nástrojom deštrukcie podniku. Dokonca aj pomsty. Možnosti sú nepreberné, ak nechýba hrošia koža, pri absolútnej absencii chrbtovej kosti a škrupulí.

Jedna skúsenosť za všetky.

Keď Figliar začal vyvážať drevené polotovary do zahraničia, za devízy sa ešte konvertovali nekonvertibilné Kčs. Zapáčilo sa aj starému pánovi Ďáblíkovi, šoférovi majiteľa, rýchlo rastúceho podniku, devízy zarábať. S poklesom vlastného exportu europaliet do Talianska, sa objavil úplne nový fenomén. Ctený pán šofér vyslovil smelú prosbu:

„Šéfe, očakávam nejaké peniaze z cudziny, mohli by mi to poslať SWIFT-om, cez Váš účet?“

Vtedy tento systém zrýchlenej platby zo zahraničia umožňovala len ČSOB, v Bratislave. No, devízový účet už nebolo také jednoduché získať. Figliar si obľúbil spoľahlivého šoféra, pána v rokoch na konci kariéry.

„V poriadku, prerokujte to s pani účtovníčkou a ak sa to dá, doneste mi to na podpis.“

Slovo dalo slovo, transakcia prebehla, šofér si na pokladni vyzdvihol adekvátnu čiastku, v Kčs. Jedného dňa, z faxu pána majiteľa vyliezla správa od jeho talianskeho priateľa, odberateľa bukových polotovarov, ktoré sa vozili, samozrejme na euro-paletách. Kupodivu, text aj formát správy bol povedomý. Zbežným pohľadom Figliar zistil, že ide o ponuku jeho vlastného produktu, euro-paliet. Ba ešte aj registračné číslo EUR sa zhodovalo, len na strane vývozcu bol uvedený iný subjekt. Orava je malá, hneď sa vedelo, o koho ide. Švagor milého pána Ďáblíka sa takto votrel do stáleho stavu podniku a spreneveril sa svojmu akademickému titulu. Špičkový šofér, ostal fušerom a na staré kolená bez práce.

No, v zásade fuškárčenie nemusí byť vždy len nekalou činnosťou. Rozvíja zručnosti, prináša poučenie nasledovníkom. Veď dnes je už bežné, najmä vo veľkých mestách, že človek musí mať aj niekoľko zamestnaní, ak nechce podnikať. Rovnako bežné je, že človek nemusí robiť nič a môže pohodlne prežiť. Fuškárčia sociálne, ale to je už je vecou onakvejšieho podnikania.