Moderné elektronické zariadenie deväťdesiatych rokov, nemoderne prenášajúce faksimilný druh signálu po telefónnej linke, pričom ju celú zahltili. Skoro ako telegraf po drôte.
No v tej dobe, schopnosť preniesť obraz po telefóne na diaľku bolo pre väčšinu z nás geniálne. Zaplatiť za taký aparát aj päťdesiat tisíc Kčs, bolo normálne. Hlavne keď to išlo z kadejakých fondov. Vlastniť komunikačné prostriedky, ako fax mohli len pošty a preverené podniky exportujúce na západ. Obyčajného občana by okamžite zatkli chlpatí éš-té-báci za konšpiráciu, či vlastizradu.
Revolúcia odblokovala tento druh obmedzenia a faxová komunikácia sa stala celonárodným športom.
Najmä v biznise. Toľko, tzv. faxových obchodov lietalo medzi kanceláriami nádejných novodobých, vtedy označovaných ako súkromných podnikateľov. To potvrdzovala aj pečiatka Národného výboru, v Občianskom preukaze, s pripojeným textom:
„Súkromný podnikateľ, podľa nariadenia vlády SR, č. 102, .resp. 105“
Čiže, až v hlbokom podvedomí sme mali vygravírované, že faxovať je niečo nebezpečné, zakázané, no zrazu dosiahnuteľné. Asi preto faxovanie lákalo, šteklilo naše mysle. Veselo sme vyhadzovali obrovské peniaze na nákup takej samozrejmosti.
Cez faxy lietali tie najlukratívnejšie ponuky a dopyty. Počiatočné nezdary otvoriť nejaký obchod cez fax sme pripisovali štatistike.
„Raz to príde“, utešovali sme sa, no prišli len výdavky na spotrebný materiál a čo horšie, za telefón.
Zato obchodom typu „Kamo-Keri a Na chrapúňa!“ sa v tých časoch dvere otvárali. Dokonale sprofanovali faxovú komunikáciu a dnes je to už len smiešna spomienka. Ba možno aj výstraha pred vyhadzovaním peňazí na ničotnosti, hoci nikto z nás nie je úplne imúnny.
Časom nás omrzeli aj záznamníky. S nástupom internetu a vďaka prudkému rozvoju mobilov, zašlú slávu faxov pripomínajú už len zastaralé formuláre. Tí, čo zaspali stále od nás požadujú faxové číslo.
Celá debata | RSS tejto debaty